Rozsudok Krajského súdu v Žiline 10Co/84/2018

V súdenej veci je nepochybné, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bol/je vzťahom spotrebiteľským. V zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. (citovaného v napadnutom rozsudku) je obligatórnou a zároveň kumulatívnou podmienkou (platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť veriteľa (v danom prípade právneho predchodcu žalobcu) upozorniť dlžníka (žalovaného) na uplatnenie tohto práva. Žalobca ani len konkrétne skutkovo netvrdí, že by vyššie spomínanému listu zo dňa 20.5.2013 (označenému ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) takéto upozornenie predchádzalo. Následne je nutné konštatovať, že pre rozpor so zákonom – s § 53 ods. 9 Obč. zák. – je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatným právnym úkonom (§ 39 Obč. zák.). Nakoľko nedošlo ku platnému zosplatneniu úveru, nemôže byť platným ani následné postúpenie týmto spoplatnením (údajne) vzniknutej pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu totiž neexistovala. Zmluva o postúpení pohľadávky je tak neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho nie je žalobca subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore.

Zdroj

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovanému O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. P., Y. O. XX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Romanom Juríkom, so sídlom L. X., I. XX, o zaplatenie zostávajúcej časti nároku žalobcu – sumy 1.292,49 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/162/2014- 529 zo dňa 6. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu vo zvyšnej časti (o sumu 1.292,49 eur s príslušenstvom) zamietol. Vychádzal z toho, že k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, došlo skôr, ako uplynulo 90 dní odo dňa, kedy bol žalovaný bankou (právnym predchodcom žalobcu) vyzvaný túto pohľadávku uhradiť; v konaní nebolo preukázané, že by bol žalovaný na jej úhradu vyzvaný skôr. V dôsledku nedodržania 90- dňovej lehoty medzi doručením výzvy banky na zaplatenie pohľadávky a jej postúpením, bolo takéto postúpenie na žalobcu v rozpore so zákonom o bankách (s jeho § 92 ods. 8), a preto je tento právny úkon v zmysle § 39 Obč. zák. absolútne neplatný.

2. Okresný súd zdôraznil, že na danom závere nemení nič ani ustanovenie všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o splátkovom úvere a na ktoré žalobca poukazoval. Ustanovenie § 89 ods. 1 a ani iné ustanovenie zákona o bankách (účinné v čase uzavretia dotknutej zmluvy o úvere) neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od predmetného zákona alebo osobitného predpisu. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je totiž kogentnou právnou normou, od ktorej sa nemožno dohodou zmluvných strán odchýliť.

3. Nad rámec zásadného záveru okresný súd uviedol, že účinky jednorazového zosplatnenia úveru mohli nastať až po splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 Obč. zák., t. j. v prípade omeškania dlžníka s úhradou príslušných splátok úveru po uplynutí 15 dní od upozornenia na zosplatnenie. Preto banka (Slovenská sporiteľňa, a.s.) nemohla vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 17.5.2013 tak, ako uviedla v predmetnom oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Celkovo zhrnul, že nebolo možné považovať žalobcu v súdenom prípade za osobu aktívne vecne legitimovanú.

4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému priznal ich plnú náhradu, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal porušenie „základnej zásady koncentrácie konania“, čo viedlo k procesnému pochybeniu, keď napriek vyhláseniu dokazovania za skončené na pojednávaní dňa 21.8.2017 (ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 20.9.2017), okresný súd zrušil predmetné uznesenie z dôvodu, že na pojednávaní dňa 20.9.2017 právny zástupca žalovaného predniesol námietky v súvislosti s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie. Takýto postup okresného súdu nemá – podľa odvolateľa – oporu v zákonných ustanoveniach a došlo ním k porušeniu jeho práv a k neprimeranému zvýhodneniu postavenia žalovaného.

6. Žalobca tvrdil, že § 89 ods. 1 zákona o bankách umožňuje banke a klientovi odchylne od (tohto) zákona upraviť vzájomné práva a povinnosti, k čomu medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným v rámci všeobecných obchodných podmienok i došlo. Predovšetkým však poukázal na to, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu so žalovaným podaním zo dňa 20.5.2013, ktorým podaním bola ku dňu 17.5.2013 vyhlásená predčasná splatnosť úveru. Podľa odvolateľa predmetné podanie spĺňalo náležitosti výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže je z neho zrejmé, že žalovaný bol (v lehote 15 dní) vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Zároveň z platobnej histórie vyplýva, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a to aj napriek doručeniu výzvy na úhradu (poslednú úhradu vykonal dňa 14.11.2011). Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, že lehota 90 dní musí uplynúť od doručenia výzvy žalovanému.

7. Vo vzťahu ku konštatovaniu okresného súdu, že nemohli – pre nesplnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 Obč. zák. – nastať účinky jednorazového zosplatnenia úveru, uviedol, že daný záver nemení nič na tom, že predmetným listom bol žalovaný vyzvaný k úhrade dlžnej sumy. Pokiaľ by sa dotknutému oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti aj nepričítali účinky zosplatnenia, nemožno spochybniť, že ide o výzvu na úhradu dlžnej sumy. Žalobca v danej spojitosti dodal, že podľa § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a ku dňu 6.12.2017 už nastala i končená splatnosť úveru podľa zmluvy o úvere (dojednaná na deň 10.1.2017).

8. Vo všeobecnosti tvrdil, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, lebo z dotknutého predpisu nevyplýva, že by podmienky vymedzené v označenom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Navyše, oznámenie skutočnosti postúpenia pohľadávky postupcom žalovanému (spolu so súvisiacim podacím hárkom) preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, čo bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky.

9. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za vecne správny, náležite odôvodnený, „bez potreby revízie“ a žiadal ho potvrdiť. Uviedol, že „novú procesnú obranu“ uplatnil plne v súlade so zákonnou koncentráciou na pojednávaní dňa 21.8.2017 a až po jej uvedení okresný súd na dotknutom pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil ho za účelom vyhlásenia rozsudku. Okresný súd umožnil po zrušení uznesenia o skončení dokazovania žalobcovi sa vyjadriť k novej procesnej obrane, čo žalobca aj využil.

10. Žalovaný s odkazom na rozhodnutie publikované pod R 46/2009 zdôrazňoval, že otázka neplatnosti dohody o postúpení nie je nevýznamná, ak sa požaduje (uplatňuje) plnenie. Zhodne s okresným súdom konštatoval, že § 92 ods. 8 o bankách upravuje podmienky (platného) postúpenia pohľadávky, ktoré v posudzovanom prípade dodržané neboli, a teda postúpenie pohľadávky na žalobcu je neplatné. Rovnako sa stotožnil s argumentáciou konajúceho súdu, pokiaľ išlo o vyhodnotenie (ne)možnosti zmluvných strán odlišne od zákonnej regulácie upraviť vzájomné práva a povinnosti.

11. Na vyjadrenie žalovaného k (jeho) odvolaniu žalobca v rámci odvolacieho konania už nereagoval.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP.

13. Za neopodstatnenú považuje krajský súd námietku žalobcu o porušení zásady koncentrácie konania. Hoci je pravdou, že z dôvodu právneho zastúpenia žalovaného ako spotrebiteľa (§ 291 ods. 3 CSP) sa v súdenej veci neuplatňuje § 296 CSP, v konkrétnostiach jej prejednávania nedošlo k nerešpektovaniu daného ustanovenia. Z obsahu spisu (zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.8.2017; č. l. 446 až 450) je totiž nepochybné, že právny zástupca žalovaného argumentáciu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách opakovane vymedzil ešte v štádiu pred vydaním uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Nie teda (až) dňa 20.9.2017, ako sa snaží účelovo tvrdiť odvolateľ.

14. Žalobca nielenže mal možnosť na takúto procesnú obranu reagovať, ale aj túto možnosť (dokonca opakovane) využil; minimálne na pojednávaniach v dňoch 21.8.2017 a 6.12.2017. Žalovaný tak uplatnil predmetnú procesnú obranu v súlade so zákonnou koncentráciou konania a žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na ňu relevantným spôsobom reagovať.

15. Navyše uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, ako i uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku sú svojou povahou uzneseniami, ktoré sa týkajú vedenia konania a teda súd nimi nie je viazaný (§ 237 ods. 2 CSP). To znamená, že pokiaľ konajúci súd aj v štádiu po ich vydaní dospeje k záveru, že je potrebné v konaní pokračovať, je oprávnený (bezprostredne sám) tieto uznesenia zrušiť a pokračovať v prejednávaní veci; a to i bez akejkoľvek procesnej aktivity sporových strán. Nadväzne, ani z daného pohľadu nemôže ísť o postup okresného súdu odporujúci právnej úprave, ktorým by bolo žalobcovi znemožnené uplatňovať procesné práva mu priznané, resp. ktorým by mala byť nedôvodne zvýhodnená druhá sporová strana.

16. Žalobca preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalovanej pohľadávke odvodzuje od toho, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo k vyhláseniu mimoriadnej/predčasnej splatnosti úveru poskytnutého žalovanému a predmetnú pohľadávku následne nadobudol žalobca jej postúpením. Ako rozhodujúcu písomnosť predchádzajúcu zosplatneniu pohľadávky žalobca označil list jeho právneho predchodcu (Slovenskej sporiteľne, a.s.) zo dňa 20.5.2013, adresovaný dlžníkovi (žalovanému), ktorým mu bolo oznámené vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru ku dňu 17.5.2013. Uvedeným úkonom sa mala stať pohľadávka zo zmluvy o úvere splatnou v celosti.

17. V súdenej veci je nepochybné, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bol/je vzťahom spotrebiteľským. V zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. (citovaného v napadnutom rozsudku) je obligatórnou a zároveň kumulatívnou podmienkou (platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť veriteľa (v danom prípade právneho predchodcu žalobcu) upozorniť dlžníka (žalovaného) na uplatnenie tohto práva. Žalobca ani len konkrétne skutkovo netvrdí, že by vyššie spomínanému listu zo dňa 20.5.2013 (označenému ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) takéto upozornenie predchádzalo. Následne je nutné konštatovať, že pre rozpor so zákonom – s § 53 ods. 9 Obč. zák. – je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatným právnym úkonom (§ 39 Obč. zák.).

18. Nakoľko nedošlo ku platnému zosplatneniu úveru, nemôže byť platným ani následné postúpenie týmto spoplatnením (údajne) vzniknutej pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu totiž neexistovala. Zmluva o postúpení pohľadávky je tak neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho nie je žalobca subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore.

19. Snaha žalobcu o prezentovanie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zaslaného právnym predchodcom žalobcu žalovanému ako výzvy na zaplatenie definovanej v § 92 ods. 8 zákona o bankách je účelovým prehliadaním rozhodujúceho faktu, že zosplatnenie úveru bolo pre nedodržanie zákonom predpokladaného postupu (§ 53 ods. 9 Obč. zák.) neplatné. Do tendenčného charakteru argumentácie odvolateľa plne zapadá aj poukaz na ustanovenie §217 ods. 1 CSP. V súdenej vecinebolo totiž významným, či v čase rozhodovania okresného súdu už bola pohľadávka vzniknutá zo zmluvy o úvere (určite) splatná (na základe zosplatnenia alebo uplynutia termínu konečnej splatnosti úveru), ale okolnosť, či došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola zákonu zodpovedajúcim spôsobom zosplatnená.

20. Vzhľadom na určujúci záver o neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, dôsledkom už ktorého je nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nebolo potrebné bližšie sa zaoberať okolnosťami postúpenia pohľadávky v súvislosti s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Len v záujme komplexnosti krajský súd vo všeobecnosti dodáva, že predmetné zákonné ustanovenie je kogentné a vymedzuje podmienky postúpenia „bankového úveru“ na nebankový subjekt (nejde len o otázky bankového tajomstva, ako tvrdí žalobca). Zároveň konajúci súd je oprávnený (osobitne, ak to strana sporu spochybňuje; ako v súdenej veci) skúmať platnosť dohody o postúpení pohľadávky aj za situácie, že postupca dotknuté postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámil.

21. Nakoľko odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.

22. Krajský súd ako vecne správny potvrdil aj bezprostredne odvolaním nenapadnutý, avšak od meritórnej časti závislý, výrok o náhrade trov konania. V tomto smere je potrebné poukázať na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Vzhľadom na to, že odvolateľ žiadnym spôsobom nespochybnil správnosť dotknutého výroku, nebolo jeho odvolanie
spôsobilé podmieniť zmenu, resp. zrušenie daného výroku. Iba na okraj odvolací súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ – žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100%.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomutorozsudku je prípus tné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.