Krajský súd v Prešove 2CoCsp/20/2020

Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

Zdroj
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: U. I., nar. XX.XX.XXXX, bytomI. M. č. XX, XXX XX I. M., za účasti osobitného subjektu: Občianske združenie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, 949 11 Nitra, IČO: 42 205 735, právne zastúpeného: JUDr. Roman Jurík, advokát so sídlom Jazerná 19, 940 02 Nové Zámky, o zaplatenie 2.497,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 8Csp/126/2017-189 zo dňa 22.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.
Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a osobitný subjekt má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaná po vyčerpaní úveru prestala uhrádzať splátky riadne a včas. Preto ju žalobca vyzval na predčasné splatenie úveru výzvou z 24.04.2017 a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia druhou upomienkou/Opakovaným upozornením z 20.02.2017. Pohľadávka žalobcu ku dňu predčasného zosplatnenia (24.04.2017) predstavovala sumu v celkovej výške 2.672,27 eur. Táto pozostávala z istiny úveru vo výške 2.497, 47 eur, keďže žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 2.600 eur a do dňa zosplatnenia zaplatila 102,53 eur, ďalej z úrokov vo výške 90,74 eur dohodnutých v zmluve sporových strán, ktoré bola žalovaná povinná zaplatiť do dňa zosplatnenia pri úrokovej sadzbe 13,90 % ročne, z úrokov z omeškania vo výške 1,08 eur, z poplatkov za vo výške 82,98 eur za upomienky (15 eur/každú) a výzvu na predčasné splatenie úveru (30 eur) podľa Sadzobníka poplatkov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru neplatné jednak preto, že žalobca nepreukázal, že by žalovanú upozornil na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia, teda pri zosplatnení úveru nepostupoval v súlade s ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a jednak preto, že nepreukázal splnenie si povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon č. 129/2010 Z. z.). Žalobca už v žalobe neúplne opísal rozhodujúcu skutočnosť týkajúcu sa posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver s odbornou starostlivosťou. V tejto súvislosti len odkázal na žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru, report Sociálnej poisťovne a report Spoločného registra bankových informácií. Žalobca pri opísaní rozhodujúcich skutočností len odkázal na predložené listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou pomerne rozsiahlej a miestami neprehľadnej prílohy. Vzhľadom na to, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno uzavrel, že u žalobcu išlo o hrubé porušenie povinnosti odborne skúmať bonitu klienta. Žalobca sa pri uzatváraní úverovej zmluvy zameral len na zistenie pomerov žalovanej a jej schopnosť splácať úver komplexne neskúmal. V priebehu konania žalobca nepreukázal, žeby mal snahu s odbornou starostlivosťou zisťovať celkovú zadlženosť žalovanej, a teda jej schopnosť platiť poskytnutý úver. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, obozretne ani so zaužívanou praxou a zvyklosťami pri poskytovaní úverov. Takéto jeho konanie nie je možné hodnotiť inak ako konanie priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v danom prípade ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nepôsobí dostatočne odrádzajúco, a preto je dôvodné aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 generálneho zákona – Občianskeho zákonníka o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Z týchto dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 a §262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlasil, že nekonal s odbornou starostlivosťou a už vôbec nie, že ide o hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajovo príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy. Banka posúdila príjmy a výdavky žalovaného na základe údajov v žiadosti o spotrebný úver, z reportu Sociálnej poisťovne a SRBI. Zákon nestanovuje povinnosť využiť všetky dostupné možnosti preverenia bonity a neustanovuje konkrétne spôsoby overenia. Podľa pomeru príjmu k výdavkom je možné objektívne posúdiť, či konkrétny klient bude schopný splácať úver. Splátka vo výške 44,87 eur bola pre žalovaného prijateľná a jeho finančné možnosti mu umožňovali splácať úver. Ďalej uviedol, že žiaden predpisne zakazuje ani neobmedzuje možnosť poskytnúť klientovi viac úverov. Ak súd rozhodol, že žalobca nemal právo požadovať jednorazové splatenie úveru mal žalobca právo na vrátenie sumy v rozsahu nezaplatených splátok splatných ku dňu rozhodnutia súdu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a aby mu priznal nárok na náhradu trov konania alternatívne, aby rozhodnutie zmenil a zaviazal žalovaného uhradiť sumu 826,76 eur a úrok z omeškania z jednotlivých neuhradených splatných splátok do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie, osobou oprávnenou (§ 362 ods. 1, § 359 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na to, že nebolo sporným, že právny vzťah medzi sporovými stranami vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy o úvere, a preto súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj zákon č. 129/2010Z. z.

8. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom k 20.11.2013, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

9. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

10. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1, sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

11. S poukazom na citované zákonné ustanovenia aj odvolací súd konštatuje, že je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klientov žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu aj v prejednávanej veci, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, teda § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby nepochybne preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal a že si splnil povinnosti plynúce pre neho z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z..

12. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú, napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006 Z. z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

13. Súd prvej inštancie správnym spôsobom zistil, že žalobca overoval bonitu žalovanej iba na podklade informácií poskytnutých žalovanou v žiadosti o poskytnutie úveru, z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom SRBI (N. E. – R.). Žalobca síce zhromaždil o žalovanej isté množstvo informácií, tieto však dostatočne nevyhodnotil. Žalobca si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko vôbec nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu jej poskytol úver. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Zákon účinný v čase uzatvorenia zmluvy síce vyslovene neustanovoval, že dodávateľ je povinný skúmať aj výdavky žiadateľa o úver, avšak z dikcie: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalobca mal vedomosť, že žalovaná spláca ešte iný úver a to mesačne vo výške 270,- eur. Už samotná skutočnosť, že žalovaná požiadala o úver za účelom splatenia iných podlžností, mala mať za následok zvýšenú pozornosť veriteľa, ktorému nemalo postačovať neosvedčené tvrdenie žalovanej o výške jej vymeriavacieho základu. Ak žalobca uviedol, že bral do úvahy pomer príjmu k výdavkom muselo mu byť zrejmé, že medzi mesačným príjmom 520,- eur a celkovými výdavkami vo výške 440,- eur (270,- eur úver a 170,- výdavky na domácnosť) existuje značný nepomer. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.

14. Za danej situácie sa aj odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom zmysle, že žalobca si náležite neplnil povinnosti preňho plynúce z citovaného ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

15. V konaní bolo ďalej zistené a žalobca ani nenamietal, že k platnému zosplatneniu úveru nedošlo nie len pre nedôsledné skúmanie bonity žalovanej ale aj pre nesúlad postupu žalobcu pri zosplatnení úveru s ust. § 565 a § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak nedošlo k zosplatneniu celého úveru žalobca nemôže žiadať zaplatenie ešte nesplatných splátok. Konečná splatnosť predmetného úveru bola dojednaná na 22.04.2024, a teda úverový vzťah naďalej trvá. V súlade so zásadou kontradiktórnosti konania nie je úlohou súdu zisťovať a robiť skutkové závery na základe vlastnej iniciatívy. Bolo by porušením aj zásady rovnosti strán sporu (a to najmä v prípade spotrebiteľskej veci), ak by súd tvoril skutkové tvrdenia za žalobcu, t.j. ak by vyhľadával v listinných dôkazoch skutočnosti, ktoré má žalobca tvrdiť. Z tohto dôvodu odvolacia námietka žalobcu v odvolacom konaní v zmysle, že ak bol súd toho názoru, že nedošlo k zosplatneniu úveru, mal mu priznať aspoň nezaplatené splatné splátky neobstojí. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žalobu v celom rozsahu.

16. Za situácie, že správny je aj výrok o trovách konania strán sporu, odvolací súd s poukazom na uvádzané dôvody hodnotí rozsudok ako vecne správny, v dôsledku čoho ho potvrdil postupom podľa§ 387 CSP.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a úspešnej žalovanej v tomto štádiu konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).