Krajský súd v Prešove 7Co/126/2016

Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

Zdroj

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, proti žalovanej H. V., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v J. – X. Y., na ul. E. č. XXXX/X, o zaplatenie 5 248,43 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 18.4.2016 č. k. 9C 19/2016- 75 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 12.06.2014 uzatvorili zmluvu o úvere. Na jej základe žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere neplnila riadne a včas, preto žalobca z dôvodu omeškania žalovanej s platením splátok pristúpil k tzv. predčasnému zosplatneniu úveru.

3. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

4. V prejednávanej veci k predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u žalovanej nedošlo, nakoľko nebol preukázaný postup vyplývajúci z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Doručenie upozornenia na možné zosplatnenie úveru z dôvodu omeškania s jeho splácaním totiž žalobca súdu nepreukázal. Dôležité písomnosti, ktorou je nepochybne aj výzva predchádzajúca zosplatneniu a zosplatnenie umožňujúca, je potrebné zasielať s doručenkou, aby ich doručenie bolo možné v prípade sporu preukázať. V prejednávanej veci žalobca súdu nepreukázal ani len odoslanie takejto písomnosti na adresu žalovanej.

5. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

6. Ak by žalobca postupoval vyššie uvedeným spôsobom a neobmedzil sa iba na nič nehovoriace údaje z listiny „Sociálna poisťovňa – report“, dospel by k záveru, že žalovaná splátky vo výške 124 € mesačne nie je schopná splácať, čoho potvrdením je ďalší postup žalobu, ktorý sa snažil úverovú zmluvu už po 1 roku jej existencie ukončiť, pričom konečná splatnosť bola stanovená na rok 2020. V prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti neskúmal schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver, je nevyhnutné dospieť k záveru, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov a platne predčasne zosplatnený aj z tohto dôvodu nebol.

7. Vyššie uvedené závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako aj o neplatnosti predčasného zosplatnenia znamenajú, že žalobca by mal právo na zaplatenie istiny dlžnej ku dňu rozhodovania súdu. Za tým účelom však bolo potrebné, aby súd mal k dispozícii rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky, z ktorého by zistil aká istina je dlžná ku dňu jeho rozhodovania, nakoľko každá splátka mala výšku istiny rôznu. Tým, že žalobca súdu neoznámil rozpis jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky, sám zavinil, že súd nemohol jeho žalobe v prípadne dôvodnej časti vyhovieť, nakoľko nebolo možné zistiť aká je suma istiny v jednotlivých nezaplatených splátkach a teda aká je dlžná suma istiny a úrokov z omeškania ku dňu jeho rozhodovania. Z rovnakého dôvodu nemohol súd vyhovieť žalobe ani v časti úrokov z omeškania, pretože zo žalobcom predloženého výpočtu vyplýva, že v rozpore so zákazom anatocizmu (úročenia úrokov) vypočítal tieto úroky z omeškania z celej dlžnej splátky a nielen z jej istiny vytrvalo poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/62/2007, ktoré však ďalšou súdnou praxou bolo už prekonané.

8. Ustanovenia § 101 a 120 ods. 1 O.s.p. upravujú tzv. procesné bremená, resp. povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Bremeno tvrdenia spočíva v tom, že účastník, ktorý má povinnosť tvrdenia, nesie tiež zodpovednosť za to, že sa súd skutočne potrebnú rozhodnú skutočnosť dozvie. Ak toto bremeno neunesie, prejaví sa to z jeho strany negatívne na výsledku sporu. Dôkazná povinnosť je povinnosť účastníka označiť dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených skutočností. Táto povinnosť je sprevádzaná inštitútom dôkazného bremena spočívajúceho v povinnosti dokazovať skutkové okolnosti predpokladané právnou normou, na základe ktorej účastník uplatňuje deklarované právo. Pokiaľ sa mu to nepodarí a dôkazné bremeno neunesie, prejaví sa to v procesnej rovine v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu.

9. V danom prípade žalobca napriek výslovnej požiadavke súdu na predloženie dôkazov v jeho prospech, tejto nevyhovel, čím sám výlučne spôsobil, že žalobe nebolo možné vyhovieť, aj keď by sa to čiastočne javilo ako dôvodné. Ak teda banka vystupuje v postavení žalobcu, musí rovnako ako každý iný veriteľ uplatňujúci peňažný nárok, dôvodnosť tohto nároku do posledného centu preukázať. Zároveň súd vyjadruje počudovanie nad tým, že žalobcovi spôsobuje problémy preukázať odôvodnenosť uplatneného nároku, napriek poučeniu súdu o jeho právnom názore a o tom aké listiny predložiť treba a ktoré má zároveň výhradne k dispozícii iba žalobca. Ďalšie vyzývanie a nútenie žalobcu, aby svoj nárok preukázala už možné nebolo, pretože by predstavoval porušenie rovnosti účastníkov konania.

10. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 142 ods.1 O. s. p.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že súdu prvej inštancie predložil prehľad splácania ako aj doručenku o doručovaní výzvy na predčasné splatenie úveru listom zo dňa 13.03.2016 odoslaným prvoinštančnému súdu dňa 14.03.2016, čo preukazuje priloženým výpisom z evidencie odoslanej pošty žalobcu ako aj výpisom z knihy odoslanej pošty a samotným znením odpovede žalobcu na dožiadanie súdu. Okrem uvedeného prvoinštančný súd ignoroval predložené znenie Všeobecných obchodných podmienok, upravujúcich doručovanie písomností medzi stranami sporu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej Úverovej zmluvy, plnenie z ktorej bolo predmetom tohto konania. V zmysle čl 19.8 týchto podmienok písomnosť banky adresovaná klientovi sa považuje za doručenú tretím dňom po jej odoslaní prostredníctvom poštového podniku. Na výzvu súdu za účelom preukázania skúmania bonity klienta, žalobca predložil súdu prvej inštancie potvrdenie o dopytovaní Sociálnej poisťovne ohľadom skúmania bonity klienta pred poskytnutím úveru. Ak prvoinštančný súd považoval za nevyhnutné na preukázanie naplnenia požiadavky zákona ohľadom skúmania bonity klienta pred poskytnutím úveru, doloženie preukázať dopytovanie spoločného úverového registra bankových informácii, ktoré bolo pri žalovanej realizované, mal si za účelom zistenia skutkového stavu veci, toto vyžiadať od žalobcu, ktorý by mu potvrdenie doložil. Ak súd považoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcu napriek predloženým potvrdeniam za neúplné či nedostatočné, mal postupovať v zmysle § 43 ods. 1 OSP. Prvoinštančný súd tak v rozpore s citovaným ustanovením zákona dospel k nesprávnemu záveru o tom, že žalobcovo skúmanie bonity žalovanej bolo nedostatočné a teda, že predmetný poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca požadovaný prehľad žalobcu predložil a súd prvej inštancie tým, že opomenul vykonanie žalobcom predložených dôkazov nedostatočne zistil skutkový stav.

12. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Vo vzťahu k záveru o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je potrebné poukázať na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

15. Vyššie uvedené ustanovenie pri spotrebiteľských zmluvách dopĺňa ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka upravujúce možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky o ďalšiu podmienku, ktorou je upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 – dní na uplatnenie práva vyplývajúceho z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Za tým účelom súd prvej inštancie podaním zo dňa 8.2.2016 (č. l. 23 spisu) vyzval okrem iného žalobcu na preukázanie doručenia upomienok. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 13.3.2016 (č. l. 35 až 37 spisu) uviedol, že žalovaná na možnosť predčasného zosplatnenia bola upozornená upomienkami zo dňa 24.8.2015 a zo dňa 21.9.2015. Zároveň poukázal na skutočnosť, podľa ktorej dokladom o doručení upomienky žalovanej žalobca nedisponuje. Z dvoch upomienok uvádzaných žalobcom tento účastník do spisu predložil len upomienku zo dňa 21.9.2015 (č. l. 9 spisu) bez akéhokoľvek dokladu o jej odoslaní a doručení žalovanej.

16. Čo sa týka podmienky upozornenia spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka vyplývajúcej z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa toto upozornenie dostalo do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len upozornenie vyhotoviť, ale ho aj odoslať a doručiť dlžníkovi.

17. Žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby takéto upozornenie bolo žalovanej čo i len odoslané. Ak zo strany žalobcu neboli splnené všetky podmienky vyžadované ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka k platnému uplatneniu práva podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka zo strany žalobcu dôjsť nemohlo. Takýto úkon realizovaný žalobcom je tak neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

18. Ďalším podaním zo dňa 15.3.2016 (č. l. 33 spisu) bol žalobca vyzvaný na zaslanie dokladov, ktorými preveroval bonitu žalovanej. Žalobca na túto výzvu predložil len doklad od Sociálnej poisťovne, zo dňa 12.6.2014 (č. l. 72 spisu). Tento doklad neobsahujúci ani len údaje o výške príjmu žalovanej vyžiadaný a vyhotovený v deň uzatvorenia zmluvy o úvere je len dôkazom poukazujúcim na formalistický prístup žalobcu k splneniu povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a to povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v dôsledku čoho sa ním poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.).

19. Bez právneho významu je námietka žalobcu o potrebe aplikácie ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. na prejednávanú vec. Už uznesením zo dňa 9.2.2016 č.k. 9C/19/2016 – 25 doručeným žalobcovi dňa 18.2.2016 bol tento účastník poučený o povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že všetky dôkazy musia byť predložené alebo označené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Následne podaním zo dňa 15.3.2016 (č. l. 33 spisu) bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov vzťahujúcich sa na preverovanie bonity žalovanej. Žalobca v tejto súvislosti predložil iba správu Sociálnej poisťovne zo dňa 12.6.2016 (č. l. 72 spisu) a žiadne iné doklady nepredložil. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ďalšie iné doklady žalobca nepredložil ani v priebehu odvolacieho konania.

20. Nesplnenie dôkaznej povinnosti po tom, čo na jej splnenie bol žalobca vyzvaný, nemôže byť dôvodom pre postup podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016. Podania žalobcu nevykazovali znaky nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti vyžadujúce doplnenie alebo opravu.

21. Dôkaznú povinnosť Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 upravoval v ustanovení § 120.

22. Cieľom dôkaznej povinnosti vychádzajúcej z tohto ustanovenia je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša zo sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

23. Žalobca nezaslal ani rozpis splátok na istinu úroky a poplatky žiadaný výzvou zo dňa 8.2.2016 (č. l. 23 spisu). Takáto špecifikácia bola nevyhnutná vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Úver vo výške 6.000 Eur poskytnutý na základe zmluvy o úvere zo dňa 12.6.2014 sa mal splácať v mesačných splátkach po 124,15 Eur. Táto čiastka pozostávala z úhrady istiny a úhrady úrokov, pričom podľa prehľadu splácania uvedeného vo vyjadrení žalobcu zo dňa 13.3.2016 (č. l. 35 až 37 spisu) výška istiny a výška úrokov v jednotlivých mesiacoch počas doby splácania dlhu žalovanou nebola rovnaká.

24. Keďže k platnému uplatneniu práva podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka nedošlo žalobcovi mohol vzniknúť nárok len na zaplatenie istiny vyplývajúcej z jednotlivých žalovanou nesplatených splátok splatných ku dňu vyhlásenia rozsudku. Ak žalobca napriek tomu, že bol vyzvaný rozpísať jednotlivé splátky, teda nielen splátky žalovanou uhradené, ale aj splátky neuhradené na istinu, úroky a poplatky, si túto povinnosť nesplnil, vzhľadom na rozdielnu výšku istiny v jednotlivých dohodnutých splátkach nebolo možné ustáliť na akú časť istiny má žalobca nárok.

25. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 Civilného sporového poriadku rozsudok ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech v súvislosti s týmto štádiom konania žiadne trovy nevznikli.

27. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).