Krajský súd v Prešove 6Co/171/2016

Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona – Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. To, že žalovaná za stavu finančnej tiesne prijala peňažné prostriedky, je pochopiteľné a prirodzené. Ide o veľmi častý prípad, kedy sú osoby z dôvodu značne nepriaznivej finančnej situácie dotlačené vstúpiť do úverových vzťahov. Prístup spotrebiteľa je prirodzený, čo sa ale nedá povedať o veriteľovi, ktorý je podnikateľom v oblasti sledovanej centrálnou bankou. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Je nelogické až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné len následný súdny spor, exekúciu, navyšovanie zadlženia. V celoštátnom meradle vysoko participujú obdobné úverové vzťahy na vzniku nadmerného počtu exekúcií (https://www.noviny.sk/ekonomika/123468-na-slovensku-prebiehaju-viac-ako-3-miliony-exekucii). Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke. Zmyslom a cieľom úverovania nemôže byť sledovanie exekúcie obyvateľstva, najmä u subjektov personálne vybavených v oblasti právnej ako aj ekonomickej.

Zdroj

Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016

ROZSUDOK V MENESLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Consumer Finance Holding, a.s., sosídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, právne zastúpeného Advokátska kancelária Gallo s.r.o., so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, proti žalovanej: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, W., o zaplatenie 3 430,87 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C 3/2016-36 zo dňa 14. 3. 2016 takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a  sa odvolanie proti výroku o zastavení konania.
II. P o t v r d z u j e  sa rozsudok vo výroku I. a II.
III. Náhrada trov odvolacieho konania sa žalovanej  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) konanie zastavil v časti o zaplatenie sumy vo výške 565,01 Eur. Žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2, § 14 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, 39 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.01.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia pôvodne sumy 3430,87 Eur s prísl., neskôr, po čiastočnom späťvzatí o 565,01 Eur, sumy 2856,86 Eur. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 21.08.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 4531,43Eur, ktorú mal splatiť v 57 mesačných splátkach vo výške 129 Eur. Termín konečnej splatnosti bol dojednaný 05/2017, celkové náklady spotrebiteľa mali predstavovať sumu 2821,57 Eur, ročná úroková sadzby bola 24,45 %, RPMN 24,45 % a priemerná hodnota RPMN 21,68 % ročne. Podstatným pre rozhodovanie súdu bol účel pôžičky a to úhrada iných pôžičiek, pri ktorých bol žalobca veriteľom alebo správcom. Išlo o pôžičky so zostatkom 1278,37 Eur, 2831,61 Eur a 421,45 Eur.

4. Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom „vypovedanie zmluvy“ s dátumom vyhotovenia24.01.2013, ktorým mala byť zmluva o spotrebiteľskom úvere vypovedaná a žalovaný mal zaplatiť celú dlžnú sumu 4778,27 Eur jednorazovo. Výzvou zo dňa 05.02.2016 žiadal súd žalobcu, aby tento predložil všetky doklady, ktorými overoval bonitu žalovaného. Na túto výzvu žalobca nereagoval. Žalobca nereagoval ani na výzvu, aby súdu zaslal rozpis všetkých splátok v členení na istinu, úroky, poplatky.

5. Pokiaľ ide o výpoveď úverovej zmluvy zo strany žalobcu – veriteľa, túto považoval súd za neplatný právny úkon pre jeho rozpor s § 14 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva možnosť veriteľa vypovedať iba zmluvu o spotrebiteľskom úvere na dobu neurčitú.

6. K záveru o bezúročnosti úveru možno dospieť aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že žalobca overoval bonitu žalovanej iba potvrdením o výške ňou poberaného dôchodku, vedel, že žalovaný skôr poskytnuté úvery nespláca (išlo o úvery, ktorých bol veriteľom alebo správcom),nezisťoval ďalšiu úverovú zaťaženosť žalovaného prostredníctvom príslušných databáz a registrov, nezisťoval výšku výdavkov žalovaného za účelom, či bude schopný splácať splátky vo výške 129 Eur.

7. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.

8. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

9. Ak by v prejednávanej veci žalobca postupoval vyššie uvedeným spôsobom a neobmedzil sa iba na výšku žalovaným poberaného dôchodku, dospel by k záveru, že žalovaný splátky vo výške 129 Eur mesačne nie je schopný splácať, potvrdením o čom je aj ďalší postup žalobu, ktorý sa snažil úverovú zmluvu už po 5 mesiacoch jej existencie ukončiť.

10. Súd prvej inštancie bol presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca, či už úmyselne alebo konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadlženosť žalovanej, je konaním hrubo odporujúcim dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalovaná je povinná z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky.

11. Zo záverov súdu prvej inštancie o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky splatné ku dňu jeho rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu boli splatné splátky, ktorých splatnosť bola medzi 20.09.2012 – 20.02.2016. Išlo teda o 42 splátok po 129 Eur, čo predstavuje sumu 5418 Eur.

12. Žalovaná zaplatila ku dňu podania žaloby sumu 2352,11 Eur a na pojednávaní ďalej preukázala zaplatenie sumy 63,50 Eur v mesiaci 12/2015, sumy 63,50 Eur v mesiaci 01/2016 a suma 63,50 Eur v mesiaci 02/2016.

13. Oproti prehľadu splátok a úhrad poskytnutých žalobcom došlo za mesiace december 2015 – február 2016 k zaplateniu ďalšej sumy 190,50 Eur, a preto celkom zaplatená suma žalovanou na túto zmluvu uzatvorenú s Consumer Finance Holding je v súčasnosti 2542,61 Eur. Ak by bol úver úročený, dlžná suma ku dňu rozhodovania súdu by bola 5418 Eur – 2542,61 Eur = 2875,39 Eur.

14. Keďže však úver úročený nebol, bolo pre rozhodnutie potrebné vedieť, aká suma istiny mala byť zaplatená ku dňu rozhodovania súdu. Napriek výzve súdu, žalobca takúto informáciu neposkytol, keď súdu nezaslal rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky, z ktorého by súd požadovanú informáciu zistil.

15. Aj keď sa teda vyhovenie žalobe javilo byť čiastočne dôvodné, pre pasivitu žalobcu, súd prvej inštancie k prisúdeniu čo len časti uplatnenej sumy pristúpiť nemohol. Rovnaký záver platí aj o úrokoch z omeškania požadovaných ku dňu 31.01.2013, keď súd prvej inštancie z dôvodu absencie sumy istiny splatnej k tomu dňu, nemohol žalobe v tejto časti taktiež vyhovieť.

16. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. V odvolaní okrem iného uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým predčasné ukončenie úverového vzťahu posúdil za neplatné, nesúhlasí. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva zákaz pre účastníkov úverového vzťahu dojednať si spôsob predčasného ukončenia úverového vzťahu výpoveďou úverovej zmluvy. Zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou predčasne ukončil výpoveďou zo dňa 24. 1. 2013 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote do 5 dní od doručenia výpovede. V texte výpovede odvolateľ oznámil žalovanej predčasné ukončenie úverového vzťahu a zároveň vyčíslil dlžnú sumu, na ktorej zaplatenie vyzval žalovanú. Jeho postup bol plne v súlade s ust. bodu 12.2 Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy upravujúceho spôsob ukončenia úverového vzťahu formou výpovede rovnako pre obe zmluvné strany úverovej zmluvy. Pri hodnotení uvedeného listu nie je možné použiť ust. § 54 ods. 2OZ, pretože sa nejedná o pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy, ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv ako účastník právneho vzťahu využil. Pre prípad, ak by sa aj odvolací súd stotožnil správnym posúdením neplatnosti výpovede súdom prvej inštancie, týmto odvolateľ napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým úver označil za bezúročný pre súdom prvej inštancie zistenú absenciu preverovania bonity klienta, nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy pre prípad nepreverenia bonity klienta úvery bezúročnosťou nesankcionoval. Pokiaľ by aj súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti úveru, jednoduchým aritmetickým výpočtom bolo možné ustáliť výšku plnenia, na ktoré žalobcovi vznikol nárok. Pri posúdení bezúročnosti úveru, ku ktorej súd prvej inštancie dospel, sa požiadavka súdu prvej inštancie na špecifikáciu uhradenej istiny, úrokov a poplatkov, pre nesplnenie ktorej súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie, javí ako nadbytočná. Správnym a náležitým zistením skutkového stavu veci, ako aj správnym právnym posúdením veci by súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

18. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že žiada súd, aby po preverení všetkého jej umožnil jej dlhy splácať v takej výške, akú bude schopná, aby ju nikto nenútil brať nejaké ďalšie úvery na prekrytie, lebo ona 68 ročná chce do večnosti odísť bez dlhov. Taktiež žiadala súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

19. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania.

20. Vo vzťahu k výroku o čiastočnom zastavení konania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pristúpil k zastaveniu konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom. Vzhľadom na skutočnosť, že výrok o čiastočnom zastavení konania v plnom rozsahu reflektuje na vôľu žalobcu vyjadrenú v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 01.03.2016, ktorým žalobca vzal žalobu späť v časti 565,01 Eur a v tomto rozsahu žiadal konanie zastaviť, nie je možné dospieť k záveru, že predmetným výrokom bola žalobcovi spôsobená ujma na jeho právach, teda, že rozhodnutie bolo vydané v jeho neprospech. Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku o zastavení konania vychádzajúc z ust. § 359 v spojení s § 386 písm. b) CSP odmietol.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 21.08.2012 k uzavretiu zmluvy označenej ako „zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“. Nemali by byť pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovanej bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 4534,43 Eur pri úrokovej sadzbe 24,45 % ročne. Úver spolu s odplatou mal byť splatený v 57 mesačných splátkach vo výške 129 Eur. Konečná splatnosť bola určená na máj 2017. Účelom úveru bolo splatenie záväzkov žalovanej vyplývajúcich zo skôr uzatvorených zmlúv, a to v celkovej výške 4531,43 Eur.

22. Zmluva zo dňa 21.08.2012 nie je zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitú, preto zmluvný vzťah založený takouto zmluvou nebolo možné ukončiť výpoveďou. Ust. § 14 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. pripúšťa možnosť vypovedať len zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, aplikáciu tohto ustanovenia nie je možné dohodou zmluvných strán vylúčiť. Dojednanie o možnosti výpovede zmluvy zakotvené vo všeobecných podmienkach je preto bezpredmetné. Za danej situácie predstavuje výpoveď žalobcu zo dňa 24.01.2013 neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Na základe tohto úkonu k ukončeniu zmluvného vzťahu nedošlo.

23. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

24. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

25. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

26. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

27. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

28. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej).

29. Skutočnosť, že žalovaná žiadala o úver za účelom splatenia iných podlžností mala mať za následok zvýšenú pozornosť veriteľa, keďže uvedené samo o sebe minimálne vyvoláva pochybnosti o schopnosti dlžníka riadne plniť zmluvné záväzky. V danom prípade však žalobcovi postačovalo potvrdenie o výške žalovanou poberaného dôchodku. V zmysle výpovede žalovanej iné skutočnosti za účelom preverenia jej bonity žalobcom zisťované neboli, pričom žalobca v konaní tieto tvrdenia nevyvrátil. To, že žalobca pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovanou jej bonitu náležite neskúmal, v odvolaní nepoprel.

30. Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Žalovanému príjmy nestačili a potvrdzuje to aj ďalší úver, ktorý si zobral od ďalšej nebankovky Provident financial. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací súd považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/151/2013 z dňa 25.09.2013).

31. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na zistenie príjmových pomerov žalovanej a jej schopnosť splácať úver vôbec neskúmal. Podľa tvrdenia žalovanej pri uzatváraní zmluvy sa zástupca žalobcu zaujímal o jej príjmy a o nič iné a to i napriek upozorneniu zo strany žalovanej na existenciu ďalších úverov. Za dôkaz podporujúci toto tvrdenie je potrebné považovať i samotnú zmluvu o úvere. V nej okrem údajov zameraných na zamestnanie a príjem žalovanej iné údaje obsiahnuté nie sú. V priebehu konania žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby mal akúkoľvek snahu čo i len formálne zisťovať celkovú zadlženosť žalovanej a teda jej schopnosť platiť ďalší poskytnutý úver. Cieľom žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku, bez ohľadu na to, že žalovaná vzhľadom na svoju vysokú zadlženosť množstvom ďalších úverov nebola objektívne schopná dlh takto vzniknutý uhradiť, nakoľko celková výška mesačných splátok úverov presahovala výšku jej príjmu. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a ani so zaužívanou praxou a zvyklosťami pri poskytovaní úverov. Takéto jeho konanie nie je možné hodnotiť inak ako konanie priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je ním uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/134/2012 zo dňa 24.01.2013).

32. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona – Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. To, že žalovaná za stavu finančnej tiesne prijala peňažné prostriedky, je pochopiteľné a prirodzené. Ide o veľmi častý prípad, kedy sú osoby z dôvodu značne nepriaznivej finančnej situácie dotlačené vstúpiť do úverových vzťahov. Prístup spotrebiteľa je prirodzený, čo sa ale nedá povedať o veriteľovi, ktorý je podnikateľom v oblasti sledovanej centrálnou bankou. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Je nelogické až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné len následný súdny spor, exekúciu, navyšovanie zadlženia. V celoštátnom meradle vysoko participujú obdobné úverové vzťahy na vzniku nadmerného počtu exekúcií (https://www.noviny.sk/ekonomika/123468-na-slovensku-prebiehaju-viac-ako-3-miliony-exekucii). Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke. Zmyslom a cieľom úverovania nemôže byť sledovanie exekúcie obyvateľstva, najmä u subjektov personálne vybavených v oblasti právnej ako aj ekonomickej.

33. Odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ohľadom možnosti použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že slovenská právna úprava explicitne neupravuje efektívnu a odradzujúcu sankciu za porušenie vážnej povinnosti na finančnom trhu. Povolenie splátok (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) nepredstavuje žiadnu sankciu ale len spôsob splatenia dlhu a je oprávnené skonštatovať, že slovenská právna úprava nenapĺňa cieľ smernice odradiť veriteľa od porušovania povinnosti na finančnom trhu.

34. Len pre porovnanie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenia švajčiarskeho KKG – spolkový zákon o spotrebných úveroch – predstavujú kogentné právo. Úverom podliehajúcim tomuto zákonu sa rozumie pôžička dodávateľa(t. j. k poskytovaniu finančných služieb oprávnenej fyzickej alebo právnickej osoby) spotrebiteľovi v rozmedzí cca 350 – 56000 eur. Podľa článku 14 nesmie úroková sadzba pri úvere prekročiť spravidla 15 %, pričom stanovenie úrokovej sadzby sa orientuje na najvyššie prípustné úrokové sadzby stanovené národnou bankou. Zmluvy, ktoré túto úrokovú sadzbu nerešpektujú, sú neplatné. Zákon ďalej ukladá poskytovateľovi povinnosť overovať bonitu spotrebiteľa a pre prípad, že tak neurobí, nariaďuje sankcie. Keď poskytovateľ hrubo poruší túto preverovaciu povinnosť môže napríklad stratiť celú poskytnutú sumu vrátane úrokov aj poplatkov.

35. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby aj v rozsahu istiny, tu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie.36. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konanianeuplatnila.38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *